Peter Žember: V rádiu Európa 2 mi vtedajší riaditeľ povedal, že „hlas celkom fajn, ale mali sme tu lepších uchádzačov. Dnes je PR manažérom futbalového klubu

Milí čitatelia AZU blogov, ahojte. Po rozličných cestovateľských blogoch, ktoré vychádzali najmä v priebehu leta tu máme opäť svet práce a praxe. Pozvanie prijal a na otázky odpovie Peter Žember, absolvent FMK a v súčasnosti PR manažér futbalového tímu FC ViOn Zlaté Moravce. Peter v minulosti zbieral skúsenosti aj v študentskom rádiu Aetter, či v Mestskej televízii Trnava. Čo ho viedlo študovať komunikáciu, ako mu pomohla aktivita a získavanie skúseností popri vysokej škole v neskorších profesiách, či ako sa dostal na pozíciu PR manažéra, aj na tieto otázky nám Peter odpovie.

Peter ahoj. V prvom rade ti chcem poďakovať, že si prijal moje pozvanie na takýto rozhovor a naši čitatelia sa dozvedia viac o tebe, či o tvojej práci. Na úvod by som položil možno jednoduchú, a predsa ťažkú otázku. Ako sa máš a ako vyzerajú v súčasnosti tvoje dni?

„Ahoj Matúš. Ja ďakujem za pozvanie. Po prečítaní tvojej žiadosti som sa na chvíľu vrátil do študentských čias, aj keď študentom – životným, som každý deň. Priznám sa, že sa mám zvláštne. Povedal by som až neurčito. Myslím si, že každý empatický človek sa v týchto dňoch nemôže mať úplne dobre. Vnímam, čo sa deje okolo a neprestajne čakám, kedy sa to všetko skončí. Kedy budeme opäť normálne fungovať a užívať si dni bez opatrení či strachu z pandémie. Tie moje sa točia okolo futbalu. Denne si užívam s chalanmi tréningové jednotky. Sledujem ich drinu, na konci ktorej je víkendové vyvrcholenie v podobe zápasu. Popritom mi mimopracovný čas vypĺňajú knihy, keďže rád čítam, čím sa snažím rozširovať si slovnú zásobu a nechýbajú zaujímavé seriály či športové dokumenty na Netflixe.“

Začnime ale od začiatku. Môžeš prezradiť, odkiaľ pochádzaš a kde, prípadne aj čo si študoval na strednej škole?

„Pochádzam z Lazian. Malá, veľmi pekná obec pri Prievidzi. Ide o zaujímavú oblasť, pretože viacero známych novinárov, ale najmä športovcov vyrástlo práve na Hornej Nitre. Mal som tak niekoľko pozitívnych príkladov, že aj nie z úplne najväčšieho mesta či dediny sa dá vypracovať a dosiahnuť niečo pekné. Hlavným zdrojom takejto energie bol môj rodák Marek Skáčik. Aktuálne moderuje štúdio a komentuje futbalové zápasy v športovej televízii Premier Sport. Študoval som v Prievidzi na škole, ktorá sa časom spojila s druhou a dnes už neexistuje. A odbor? Zabezpečovacia a oznamovacia technika. Zameranie na slaboprúd. Viem vymeniť akurát žiarovku a možno by som priskrutkoval kábel v nefunkčnej predlžovacej zásuvke (smiech). Primárnym cieľom bola maturita, aby som mohol pokračovať ďalej. Viacero mojich kamarátov išlo práve na túto školu, tak som si ju vybral aj ja. Zažil som tam príjemné štyri roky.“   

Skončil si strednú školu a rozhodoval si sa o možnosti vysokej školy. Čo ťa presvedčilo ísť študovať a prečo to bola práve Fakulta masmediálnej komunikácie UCM?

„V tom veku som nevedel uvažovať reálne a triezvo. Lietal som v oblakoch. Nebol som trpezlivý. Do úvahy pripadali v rámci mojich cieľov tri školy – v Nitre, Bratislave a Trnave. Poslal som si jednu prihlášku do Bratislavy na Univerzitu Komenského. Keď som si ju bol dať potvrdiť mojej triednej učiteľke, povedala mi, že na čo mi to je, keď ma aj tak nezoberú. Mal som ju rád a stále mám. Výborná slovenčinárka. Veľa ma naučila. Samozrejme, nezobrali ma (smiech). Rok som bol doma. Tých 365 dní som strávil viac-menej vo svojej detskej izbe. Veľa som čítal. Od rána do večera som nasával informácie. Pozeral všetky športové prenosy. Od futbalu, hokeja, cez tenis a cyklistiku. Užil som si sezónu plnú víťazstiev Petra Sagana. Sledoval som cestu Mariána Hossu za druhým Stanley Cup-om. S otvorenými ústami som čakal na úžasné výkony Messiho alebo tenisové bitky medzi Djokovičom a Nadalom… Po roku prišla nová šanca. Našťastie, do Trnavy ma prijali. Ponúkli mi odbor Aplikované masmediálne štúdiá, čo som akceptoval a začala sa moja cesta naberania skúseností. 

Málo ľudí hovorí o negatívnych skúsenostiach, ale práve tie boli pre mňa kľúčové. Počas roka, ktorý som strávil doma, som to skúšal v dnes už neexistujúcej športovej televízii Slovak šport. Odkomentoval som jeden futbalový zápas. Nevyšlo to. V rádiu Európa 2 mi vtedajší riaditeľ povedal, že „hlas celkom fajn, ale mali sme tu lepších uchádzačov s väčším potenciálom a neprijali sme ich. Ďakujeme.“ Skúška mi nevyšla ani v domácom rádiu Beta. Šéf si ma bol vypočuť a vyriekol „nevieš artikulovať, bolo by s tebou veľa roboty a na to nemáme čas.“ Pozitívum bolo, že som sa dostal z prvého výberového kola na športového redaktora v denníku SME. Ale ani z toho, vo finále, nič nebolo. Dnes som za všetky NIE šťastný. Naučil som sa z nich ťažiť. Posilnili ma. Dodali mi impulz. Ukázali, že musím na sebe veľa pracovať, čo sa mi, aj vďaka vysokej škole, darilo.“

Počas štúdia si naberal okrem iného skúsenosti aj v študentskom rádiu Aetter, či v Mestskej televízii Trnava. Ako s odstupom času hodnotíš tieto médiá, prípadne čo ťa naučili a čo ti dali do tvojho života?

„Študentské médiá a možnosti celkovo, ktoré Fakulta ponúka, boli a prakticky sú skvelým odrazovým mostíkom. Nadobudol som tam dôležité vedomosti. Urobil prvé kroky. Sledoval a učil sa od starších. Určité obdobie si ma pod krídla zobrala legendárna pani Andrea Bugošová, s ktorou som sa učil čítať texty, artikulovať, dávať dôraz na slová. Jednoducho všetko v rámci profesionálneho vyjadrovania sa. Posielal som jej svoje hlasové nahrávky z rádia a bál sa otvoriť email s odpoveďou. Tej žene budem do smrti vďačný. Mala so mnou zlatú trpezlivosť. Dodnes mám v hlave jej zvýšený hlas, aby som bol obozretný a tĺkol si do hlavy základné pravidlá. Riadim sa podľa nej. A som veľmi rád, že ju často počujem napríklad v archívnych reláciách na RTVS. Rádio Aetter bola výborná skúsenosť. Dnes už nie sú online študentské rádio, ale vďaka obrovskej, nezlomnej vôli Andreja Brníka majú vlastnú frekvenciu v Trnave. Aetter som si v tej dobe vybral, pretože vysielali viac športových správ ako študentská televízia (úsmev). Skúsenosti využívam pri vlastnom klubovom podcaste. Rádio vychovalo množstvo šikovných moderátorov či správarov, ktorí sa ozývajú napríklad na Exprese či iných v médiách. 

Do televízie ma odporučila práve pani Bugošová. Tam som sa dostal do športovej redakcie a takmer rok som plával. Učil sa, skúšal. Užíval si športové podujatia v Trnave i okolí. Neskôr som si vymyslel koncept športovo-diskusnej relácie Fair-play a vyskúšal tiež pozíciu moderátora. Mal som pri sebe kolegov, ktorí sa chceli posúvať. Ťahali sme jeden druhého a pomáhali si. Je dôležité pracovať v kolektíve, ktorý chce napredovať. Nad nami bola šéfka Dália Šaškovičová. Obrovská perfekcionistka. Ale spravodlivá. Málokedy pochválila. Muselo to stáť za to. Čo ma, na druhej strane, tešilo. Tento prístup neustále preferujem. Človek, ktorý chce postupovať vyššie, musí byť na seba prísny. Všetky spomínané absolvované kroky boli nesmierne dôležité.“

Zaujímal si sa o oblasť PR už počas školy, alebo ako prišlo k spojeniu teba a tejto oblasti, ešte k tomu v športe, keďže si okrem iného aj bývalý PR manažér futbalového klubu Spartak Trnava?

„Je to taký paradox, ale odmalička som chcel byť športový komentátor. Doma som si komentoval zápasy, ktoré som hral v hre FIFA. Šport milujem. Ako malý som hral istý čas futbal za svoju dedinu. Skúšal som ping-pong. Na škole som chodil reprezentovať triedu vo florbale. Veľa talentu som, žiaľ, do vienka nedostal. Pri športe som tak zostal aspoň na druhej strane (úsmev). V hlave som mal vždy zafixované, že písať určite nebudem, pretože som na to príliš lenivý. Videl som sa pred kamerou. Ale ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení. Dnes si neviem predstaviť deň bez písaného textu (smiech).

K profesionálnemu PR som sa dostal v spomínanom trnavskom Spartaku. Tam som zažil všetko. To bola nielen profesionálna škola, ale zároveň životná. Aj vďaka môjmu šéfovi Marekovi Ondrejkovi, s ktorým spolupracujem dodnes. Myslím, že je to piaty rok, čo sme spolu. Postupne ma učil a ukazoval mi, ako sa pohybovať v mediálnej sfére. Krok za krokom som sa, vďaka tomu, čoraz viac videl v pozícii PR manažéra. Neskôr sa mi to i splnilo a stále plní.“   

V súčasnosti pracuješ ako PR manažér taktiež v športovej oblasti, konkrétne pre futbalový klub FC ViOn Zlaté Moravce. Aké sú tvoje dni, respektíve ako vyzerá tvoj pracovný deň, či už počas pandémie, alebo aj pred pandémiou?

„V Zlatých Moravciach som dva a pol roka. Keď sa menil majiteľ Spartaka Trnava, Marek Ondrejka ma oslovil, či by som s ním nešiel do nového projektu a nepostaral sa mu o mediálnu či marketingovú stránku klubu. Neváhal som. Vnímal som to ako veľkú príležitosť vybudovať niečo nové a najmä iné v menšom klube v porovnaní so značkou ako je Spartak. Dni sú, v podstate, rovnaké. Zmenilo sa akurát množstvo podávaných informácií našim fanúšikom, keďže pre pandemické opatrenia nemôžu prísť na štadión.“

Čo všetko máš teda na starosti a čo je náplňou tvojej práce?

„Komunikujem s médiami. Sprostredkovávam rozhovory s hráčmi, trénermi, vedením… V spolupráci s novinármi kontrolujem faktografické údaje  v rozhovoroch predtým, ako idú do novín či televíznych obrazoviek. Keď treba, posielam tlačové správy alebo podám vyjadrenie k danej/žiadanej téme. Starám sa o obsah klubovej webstránky a takisto našich sociálnych sieti. Čo znamená, že sám produkujem alebo snažím sa produkovať hodnotný obsah pre fanúšikov a širokú verejnosť. Prioritne, aby spoznali hráčov, ktorých chodia povzbudzovať do našej arény. V domáci zápasový deň plním rolu hlásateľa. Po skončení stretnutia som v mixzóne a dozerám na pokojný priebeh v rámci hodnotenia duelu vybraných hráčov a následne uvádzam tlačovú konferenciu s trénermi oboch mužstiev.

Mediálny hovorca má v popise práce vytvárať komunikačnú stratégiu. Môžem povedať, čo ma veľmi teší, že v kabíne je veľa chalanov, ktorí sa v tomto smere chcú učiť a posúvať. Každý deň rozoberáme články, rozhovory, správne vyjadrovanie, reakcie. Podobnú spoluprácu mám i s hlavným trénerom Ľubošom Benkovským. Je mladý, progresívny a veľmi dbá na komunikáciu. V priebehu roka a pol urobil markantný posun vpred. Je to ďalší perfekcionista. Vyžíva sa v detailoch. Každý rozhovor rozoberá od začiatku do konca a hľadá riešenia. Keď som spomenul tlačovú konferenciu, tak pred každou sme spolu, povieme si základné myšlienky, ktoré by mohli alebo mali po danom stretnutí odznieť, prípadne očakávané otázky od novinárov, aby bol pripravený vhodne reagovať. Je to zaujímavý, rýchly kolobeh plný adrenalínu. Najmä zodpovedný, nemôžete poľaviť a nič podceniť.“ 

Ako spätne hodnotíš tvoje štúdium na vysokej škole, získané informácie a prax v porovnaní s reálnym svetom a prácou po ukončení štúdia?

„Nepatril som k zodpovedným študentom (smiech). Týždeň pred odovzdaním bakalárskej práce som odcestoval na dva dni do Poľska, kde som bol s partiou povzbudiť našich reprezentantov do 21 rokov na futbalových majstrovstvách Európy. Ale všetko som, chvalabohu, zvládol. Aj za pomoci školiteľa Martina Gracu, ktorý mi nechal dôležitú voľnosť a bol pri téme (Návrh a realizácia športovej diskusnej relácie) nápomocný. Po prvom roku štúdia som začal pracovať v Spartaku Trnava. Všetok čas som venoval klubu. Napĺňalo ma to a cítil som progres. Ale ako som už spomínal vyššie, škola mi dala dôležité a základné vedomosti, z ktorých čerpám dodnes. Vždy som preferoval prednášky, na ktorých sme mali možnosť počúvať človeka z praxe. Postupom rokov zisťujem, že aj tá teória, ktorú som vtedy veľmi neobľuboval, je potrebná. A porovnanie s reálnym svetom? V škole môžete urobiť chybu, máte ju možnosť napraviť. V reálnom svete sa chyby neodpúšťajú a niektoré sú veľmi drahé. Tu musí byť človek zdravo sebavedomý, priebojný a tvrdo pracovať. Neuveriť, že je, teraz poviem na seba, PR manažér, pretože v tej chvíli skončil. Ďalej sa neposunie.“ 

Na záver by som ťa už len poprosil a opýtal sa, či by si mal nejakú radu pre mladých ľudí alebo študentov, ktorá by im mohla pomôcť v akomkoľvek smere, a čo by, povedzme, pomohlo aj tebe vedieť vo veku študenta vysokej školy?

„Neviem, či som vhodný radca. Sám sa stále učím. Čo však pomáhalo v tých časoch mne, bola jasná vízia. Cieľ. Netreba sa báť riskovať – v zmenách. Treba trpezlivo, najmä postupne budovať, robiť jednotlivé kroky, ktoré vás dovedú do vytúženého finále . Keď sa pre niečo rozhodnete, musíte tomu obetovať všetko. Hlavne čas. Nedávno som čítal výbornú myšlienku od čínskeho miliardára, zakladateľa Alibaby – Jack Ma – „Dnešok je ťažký. Zajtrajšok je ešte ťažší, ale deň na to je krásny. Najviac ľudí zomrie zajtra ráno.“  A to je najdôležitejšie, nevzdať sa, keď na začiatku niečo nefunguje alebo nejde podľa našich predstáv. Nemôžeme mať všetko hneď. Všetko má svoj správny čas. Na margo situácie, ktorú dnes zažívame, nepodceňujte mediálnu gramotnosť. Špeciálne kritické myslenie. Máme k dispozícii milión informácií. Je potrebné, aby sme si z nich efektívne vedeli vyberať tie „správne“ a ďalej ich využívali. Vážme si každý deň a dobrých ľudí okolo seba.“ 

Peter, chcem sa ti v mene celého tímu AZU a aj všetkých čitateľov poďakovať. Tvojimi odpoveďami a myšlienkami v nich si určite povzbudil mnoho mladých ľudí, alebo študentov. Optimistický a motivujúci príklad teba a tvojich skúseností je naozaj fascinujúci. Ešte raz ti ďakujem za rozhovor a prajem všetko dobré. 

Vám, milí čitatelia AZU blogov taktiež ďakujem a verím, že vám rozhovor s Petrom znovu rozšíril obzory a možnosti tohto sveta a namotivoval na sebe pracovať. Pretože aktivita zvyšuje úspech. Majte sa a buďte zdraví!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.